Nedávny komentár známeho ochranára Erika Baláža s názvom Spasená tráva priniesol niekoľko silných tvrdení týkajúcich sa pasenia dobytka. Preto si dovolím tieto uviesť na správnu mieru, pričom si budem pomáhať novou štúdiou s názvom Spasený a zmätený. A začnem výrokom, ktorým autor svoj text ukončil a s ktorým možno len a len súhlasiť: „Je to trochu komplikovanejšie a mali by sme si dávať pozor na myšlienkové skratky.“
Okolo živočíšnej výroby koluje množstvo mýtov a v prípade pasenia dobytka to platí dvojnásobne. Našťastie je však táto, pre prežitie ľudstva kľúčová téma, stále viac a viac v strede pozornosti vedeckej obce, ktorá pomáha mnohé z týchto mýtov vyvracať a umožňuje nám robiť potrebné rozhodnutia pre udržateľnejšiu budúcnosť. A to platí aj o tvrdeniach nastolených v komentári Erika Baláža, ku ktorým máme tiež vedecké dáta, pomáhajúce nám v téme sa zorientovať.
Najviac si v tomto prípade budem pomáhať nedávnou vedeckou štúdiou, na ktorej pracovali naozaj hviezdne inštitúcie zastrešené pod hlavičkou Siete pre výskum potravín a klímy – Univerzity v Oxforde, v Cambridge, v Aberdeen, Wageningen či švédske Centrum pre organické potraviny a poľnohospodárstvo. Výsledkom je rozsiahla štúdia zaoberajúca sa dôsledkami pasenia veľkých prežúvavcov, akými sú kravy, v našej potravinovej produkcii, ktorá dostala čarovný názov inšpirovaný pesničkou od skupiny Led Zeppelin (Dazed and confused) a pomenovali ju Grazed and confused, čo znamená Spasený a zmätený.
Slama či tráva?
Skôr ako sa dostaneme k pointe, treba podotknúť, že v tejto téme hrá síce dôležitú úlohu slama, ale slamených panákov by sme sa mali radšej vyvarovať. Preto sa ani nebudem venovať zodpovedaniu nastolenej otázky, ako by vyzeral svet bez bylinožravcov, keďže s takou požiadavkou samozrejme nikto pri zmysloch neprišiel a ani prísť nemôže. Problémom, ktorý potrebujeme vyriešiť, nie sú bylinožravce. Je ním živočíšna výroba.
Často sa stretávam so snahou stavať do protikladu k veľkochovom pasenie dobytka na lúkach a pasienkoch. Takto chovanému dobytku sa prisudzuje schopnosť bojovať proti klimatickým zmenám vstrebávaním uhlíka do pôdy, schopnosť obnovovať vyčerpanú pôdu meniacu sa na púšť, posilňovanie schopnosti krajiny zadržiavať vodu či kľúčová rola v ekosystéme krajiny. To sú rozhodne presvedčivé argumenty. Problém však nastáva, keď sa na ne pozrieme dôkladnejšie.
Vstrebávanie uhlíka
Schopnosť paseného dobytka zvýšiť vstrebávanie uhlíka do pôdy je jedným z hlavných argumentov v obhajobe tohto typu chovu. A aj samotná štúdia túto schopnosť potvrdzuje. Má to však niekoľko háčikov. Neplatí to vždy a všade. Lepšie povedané, toto tvrdenie platí len čiastočne a vo veľmi špecifických podmienkach. V praxi to znamená, že za ideálnych podmienok dokáže takto chovaný dobytok pomôcť vstrebať do pôdy približne 20 – 60 % podielu z tvorby oxidu uhličitého, ktorý pri jeho chove vzniká. Navyše tento podiel dokáže veľmi rýchlo klesnúť alebo sa stať dokonca záporným (teda znižovať jeho vstrebateľnosť) v prípade, že sa spôsob či intenzita pasenia, typ krajiny, teplota či klíma nestretávajú s ideálnymi podmienkami. Pričom ideálne podmienky sú pre každý typ krajiny odlišné a nedajú sa zovšeobecniť.
Avšak aj v ideálnych podmienkach tento typ chovu dobytka vytvára viac emisií, ako dokáže vstrebať. Navyše pôda dokáže vstrebať len obmedzené množstvo oxidu uhličitého a jej vstrebávací potenciál je naplnený v priebehu niekoľkých rokov až dekád, pričom platí, že pôda, na ktorej bol pôvodne les, dokáže pravdepodobne vstrebať viac uhlíka ako súčasť lesa než ako súčasť pastviny. Efektívnejšou cestou než pasenie je teda na mnohých miestach obnovenie lesného porastu.
Tam ale problém emisií stále nekončí. Chov kráv je hlavným producentom metánu spomedzi ľudských činností. Tento plyn má síce v atmosfére kratšiu životnosť, ale mnohonásobne silnejší dosah na otepľovanie planéty. A produkcia metánu je priamym dôsledkom trávenia trávy veľkými prežúvavcami. Chov, pri ktorom je strava postavená na tráve, znamená zvýšenú tvorbu metánu a posilňuje ešte viac negatívne dôsledky pasenia dobytka na klimatické zmeny.
Vo výsledku tak pasenie kráv na tráve znamená, v porovnaní s intenzívnym chovom, čiastočnú úsporu oxidu uhličitého, avšak tento chov stále znamená zvýšenú celkovú tvorbu oxidu uhličitého, zvyšuje tvorbu metánu a drastické vplyvy výroby hovädzieho mäsa tak ostávajú drastickými, aj keď dobytok vyženieme z kravína na pašu.
Pôda, klíma a biodiverzita
Živočíšna výroba je dlhodobo hlavným motorom odlesňovania vo svete. Lúky a pasienky využívané na pasenie dobytka dnes tvoria viac ako štvrtinu všetkej suchozemskej plochy na planéte. A živočíšnej výrobe sa podľa posledných štúdií prisudzuje až 60 % podiel na strate biodiverzity vo svete. Zároveň je nadmerné spásanie hlavným faktorom degradácie pôdy a rozširovania sa púští. Nie je to odmietanie živočíšnej výroby, čo ohrozuje krehké ekosystémy a pestrosť života všade vo svete. Je to živočíšna výroba a z obrovskej miery práve pasenie dobytka.
Odklon od živočíšnej výroby neznamená opustenú a zdevastovanú krajinu. V situácii, keď podľa odhadov svetová populácia narastie o niekoľko miliárd ľudí, nám odklon od živočíšnej výroby umožní časť tejto krajiny využiť na pestovanie potravín, ktoré nasýtia rastúci dopyt rastúcej populácie bez toho, aby sme museli ďalej ukrajovať z tých najcennejších biotopov, akými sú napríklad dažďové pralesy, z ktorých práve chov dobytka ukrajuje šialeným tempom. A časť uvoľnenej plochy nám dá možnosť vrátiť ju do pôvodného stavu, obnoviť jej funkciu v krajine, vrátiť do nej pôvodné zvieratá, vrátane voľne žijúcich bylinožravcov, ktoré budú môcť voľne plniť svoju dôležitú úlohu vo funkčnom ekosystéme, bez zbytočných zásahov človeka.
V neposlednom rade musíme pri ochrane ekosystémov myslieť na budúcnosť. Živočíšna výroba má totiž už teraz 14,5 % podiel na tvorbe emisií skleníkových plynov, pričom práve chov kráv je tou najmenej efektívnou formou produkcie potravín s obrovskými emisiami na gram bielkoviny. Nástojením na zachovaní tejto produkcie pomáhame napredovať klimatickým zmenám, ktoré už teraz začínajú mať drastické dôsledky na ekosystémy, pričom toto je len začiatok. Z krátkodobého hľadiska teda určite nájdeme dôležitú funkciu pasenia kráv, ktoré Erik Baláž spomína. Z dlhodobého hľadiska však pasenie kráv zabezpečuje, že tento ekosystém nadobro zničíme.
Čo vlastne chceme?
Erik Baláž si nemusí zodpovedať otázku, či by nás krajina ako mäsožravcov uživila. Zodpovedali ju už iní. Už takmer dekádu vieme, že odpoveďou na túto otázku je NIE, a aj Environmentálny panel OSN konštatuje, že potravinovej kríze sa vyhneme jedine zásadným odklonom od živočíšnych výrobkov. Čakajú nás náročné časy a náročné rozhodnutia. Svetová populácia rastie a rastie aj spotreba mäsa a živočíšnych výrobkov. Spolu s nimi rastú aj nároky na pôdu, ktorá sa rozrastá na úkor tých najcennejších biotopov a na úkor šance zastaviť klimatické zmeny. Výsledkom je strata biodiverzity a šieste veľké vymieranie druhov. A pred nami stojí rozhodnutie, čomu dáme prednosť.
Tu si pomôžem slovami autorov/-iek štúdie Spasený a zmätený: „Naša pôda je konečná. Už teraz sme jej, prevažne kvôli produkcii jedla, narušili priveľa. To zahŕňa ako lúky a pastviny, tak aj polia. Pôda použitá na pasenie zvierat môže byť potenciálne použitá na niečo iné – na jedlo, na ochranu prírody, na lesy alebo na bioenergiu. Takmer vždy tu sú alternatívy. Otázkou je: Čo vlastne chceme?“.
Samozrejme, luxus rozhodovať sa v tejto otázke nemajú všetci ľudia na svete. Stovky miliónov ľudí sú v súčasnosti plne závislé na pasení dobytka v nehostinných podmienkach. To ale nie je náš prípad. My máme možnosť voľby a, v záujme zachovania čo najväčšieho podielu pestrosti života v prírode, ako ju poznáme, potrebujeme robiť rozhodnutia, ktoré umožnia prežiť aj tým, ktorí zatiaľ nemajú na výber.
Dnes už vieme, že miesto mäsa a živočíšnych výrobkov v histórii je hneď vedľa fosílnych palív. A pri oboch platí, že čím skôr sa ich zbavíme, tým väčšia je šanca, že zachováme niečo z pestrého života na zemi aj pre ďalšie generácie. Nepochybujem o tom, že sa na tomto cieli s Erikom Balážom zhodneme. V prípade živočíšnej výroby však správna otázka, rovnako ako v prípade fosílnych palív, neznie – či ju zachovať alebo ako s ňou prežiť, ale – ako ju čo najrýchlejšie nahradiť.
Autor je predsedom OZ VEGÁNSKE HODY. Korektúry zabezpečil NEOKOREKT.
